Informace pro rodiče
(13. 11. 2012)
Je najvyšší čas, naučme ich samostatnosti!
Vychovávame nesamostatných ľudí – my rodičia doma, my učitelia v škole. Nerobíme to zámerne, dokonca si myslíme, že sme dobrými rodičmi/učiteľmi, keď pomáhame svojim deťom/žiakom. Uľahčujeme im život, kde sa len dá, ale všetkého veľa škodí.
Oni často len z pohodlnosti, či lenivosti radšej povedia, že niečo nevedia spraviť, ako keby sa s danou úlohou (problémom) potrápili. Naučili sme ich to my tým, že sme prácu robili za nich, okamžite im radili, odpovedali na ich otázky, namiesto toho aby sme im nechali priestor na ich vlastnú aktivitu či tvorivosť.
Pár príkladov?
Často zbytočne kŕmime deti, aj keď by sa už boli schopné najesť samé. Je síce pravda, že časť jedla ostane mimo taniera, časť priamo na nich, ale ako sa to majú naučiť, ak im berieme tú možnosť?
Viažeme im šnúrky na topánkach namiesto toho, aby sme ich to naučili. A keď už nemáme možnosť to robiť (v škole), kupujeme im topánky na suchý zips. Dokedy?
Obliekame ich, obúvame a oni nám pomaly ale isto pohodlnejú. Ja viem, ráno sa ponáhľame do práce, ale poobede? Prečo sa dieťa “vyvalí” na lavičku a „rodičia obliekajte ma“?
A v škole? Odpovedáme im na otázky namiesto toho, aby sme nechali o nich porozmýšľať žiakov. Podávame im informácie v podobe výkladu, namiesto toho, aby ich získali vlastnou prácou.
Zabúdame na jeden dôležitý fakt. Nie my sme zodpovední za vzdelávanie žiakov, ba ani ich rodičia. Dieťa musí byť zodpovedné za svoje vzdelávanie! Nikto mu vedomosti do hlavy nenaleje a zručnosti neodovzdá. Ak ono samé nebude aktívne, nenaučí sa to.
Na rodičoch i učiteľoch ostáva to najdôležitejšie – motivácia, vytváranie príležitostí na to, aby mohlo byť aktívne a mohlo sa vzdelávať pre neho najvhodnejším spôsobom.
Naučme ich samostatnosti!
Ako? Začnime metódou odloženej pozornosti, pozornosti, ktorú sme im doteraz ihneď(!) venovali. Neslúžme im, neraďme im… Aspoň nie okamžite. Dajme im príležitosť, aby sa s problémom najprv popasovali samé. Naše odpovede by mali byť: „skús to najprv sám“, „prečítaj si to zadanie ešte raz“, „porozmýšľaj, ako by bolo dobré postupovať“…
Ak prvý krok nezabral, v druhom sa môžu opýtať spolužiaka, kamaráta, súrodenca… Tu získavame ďalší efekt. Aj žiak, čo vysvetľuje sa učí – opakuje si učivo, učí sa vyjadrovať, tolerovať slabšieho spolužiaka, primerane reagovať a pod. Deti si často vysvetlia niečo „svojim jazykom“, ktorému lepšie porozumejú, spoločne sa učia komunikovať, spolupracovať, čo zlepšuje aj ich vzájomné vzťahy.
A čo ak ani spolužiak – kamarát nepomohol? Až teraz je čas pre „dospelákov“ – rodičov, či učiteľov, ktorí môžu poradiť. Ale pozor! Poradiť neznamená vyriešiť úlohu za neho. Aj spolužiak v druhom kroku, aj učiteľ či rodič by mal žiaka len naviesť na odpoveď. V momente keď sa „chytí“, necháme ho pracovať samostatne.
Aká je tá správna miera?
Hansa Wenke povedal: “Všetko, čo môžu robiť žiaci, nesmú robiť učitelia…”,
alebo aj
„Všetko, čo môžu robiť deti, nesmú robiť rodičia…“ Teraz nepropagujem zneužívanie detí na nelegálnu prácu, ale primeranú mieru ich samostatnosti, ktorej by sa mali naučiť.
Je to veľmi ťažké
Hoci je metóda odloženej pozornosti veľmi jednoduchá, jej realizácia v škole, či domácom prostredí je veľmi náročná. Za predchádzajúce roky sme si zvykli odpovedať, pomáhať, okamžite reagovať. Od učiteľa aj rodiča vyžaduje poriadnu dávku sebakontroly, kým si nahradí zaužívané postupy vo svojom konaní. Dospelí sa pri tom musia správať pokojne, aby deti/žiaci nemali pocit, že ich týmto spôsobom trestáme.
Aký je efekt tohto prístupu?
· Naučíme ich samostatne myslieť a riešiť problémy.
· Samostatná práca bude pre ne samozrejmosťou.
· Naučia sa učiť sa aj bez stálej pozornosti dospelých.
· Osvoja si schopnosť spolupracovať i primerane komunikovať so spolužiakmi i dospelými.
· Rodič aj učiteľ získa čas na iné, potrebné aktivity.
Tak to už za tú námahu „stojí“, nemyslíte?
Pár informácií na záver
Autorkou metódy odloženej pozornosti je Helen Parkhurstová (1887 – 1973), pôvodne asistentka Márie Montessori, ktorá si svoj spôsob učenia vytvorila na svojom prvom pôsobisku v mestečku Dalton (1905) ako učiteľka málotriednej školy so štyridsiatimi žiakmi. V roku 1920 vydala knihu Education on the Dalton Plan, ktorá je doteraz aktuálna a je základnou učebnicou tohto spôsobu vzdelávania.
Hans Wenke je vynikajúci metodik v oblasti daltonského vzdelávania, autor viacerých metodických príručiek a vzdelávacích materiálov, pôsobiaci v Holandsku ale aj v medzinárodnom meradle v rámci Dalton International.
Ak vás ako rodičov zaujíma, čo všetko zvládnu deti v rôznom veku, do „obrazu“ vás dostane aj skvelý článok na tejto stránke.
